Išla by som na dovolenku, ale nemám s kým… Aké super!

Stalo sa vám to? Prichádza leto, teplo, všetci sa rozprávajú o tom, kam tento rok idú relaxovať a aj vás sa pýtajú kam idete na dovolenku a s kým, ale vy neviete. Všetci majú nejaké plány a vy tápete a začínate pociťovať mierny stres, alebo si uvedomujete, že je na čase to už riešiť.

Sú nejaké možnosti, poviete si. Poznám nejaké partie. Ale oni sú všetci už od predošlého roka dohodnutí čo a kam a jak a nechcete sa tam veľmi vtierať. (A ani to nerobte.) Možno že je tam aj niekto blízky, ktorý Vás volá, že veď zapadnete, aj keď nie všetkých poznáte.

Poviem Vám, silou mocou to nerobte.

Tiež som bola takto na dovolenke. Prostredie aj ubytko fajn, všetko mali vopred vybavené, takže ja som sa len „viezla“. Každý sa snažil byť milý a komunikatívny, no v konečnom dôsledku to boli úplne cudzí ľudia, ktorí si navzájom rozprávali veci a príhody, ku ktorým som nemala veľmi čo povedať. A aj ten blízky človek, na ktorého som sa spoliehala, bol zrazu celkom iný a jednoducho tam nebol pre mňa. Bola som sama a cítila som sa ako idiot a premýšľala som, čo tam ja vlastne robím.

Bola som na dovolenke niekde, kde som byť ani veľmi nechcela, s ľuďmi s ktorými som byť nechcela a po týždni „hurá“ domov do reality. Stálo to za to? Ja neviem, asi nie, už by som to zažiť nechcela. Aj keď sa nič hrozného nestalo. Len ten život je fakt krátky a svet ponúka také nekonečné možnosti, že teraz mi to príde ako absolútne nezmyselné takto „dovolenkovať“.

Potom ešte možno máte nejakú kamošku, ktorá by tiež rada niekam vypadla, a tak rozbehnete debatu, že dve by ste si šli  vyhodiť z kopýtka. Obeháte cestovky a hľadáte hľadáte, pokúšate sa zladiť svoje rozdielne predstavy, míňate na to čas, energiu a…. jedného krásneho dňa (najlepšie tak v polovici augusta, keď už niet čas na vymýšľanie, proste treba ísť) vám milá zlatá kamoška napíše sms, že ide s tetou (teta to platí) dakam do Tuniska, a že ju to mrzí, ale tak hádam o rok. A vy doslova kukáte ako puk a neveríte vlastným očiam. Ostávate doma sedieť na zadku.

Frustrujúce.

Máte nejaký sen?

Je niečo čo vám len tak z nenazdajky cinklo do nosa? Anooo, toto by bolo super raz zažiť! Popremýšľajte. Určite vás niečo napadlo, už hneď ako ste tú vetu prečítali. Intuícia je rýchla a neomylná.

Mne takto preletelo hlavou, že by som chcela ísť na jachtu. Dobre čítate. Proste jachta, plachetnica, loď drahá ako blázon, bez akýchkoľvek poznatkov o riadení a bez akýchkoľvek známych, ktorí by ma k tomu doviedli. Ale tá túžba tam bola. A niekedy to stačí.

Keď aspoň trochu viete čo chcete

Je neuveriteľné, ako sa ten vesmír spojí, keď po niečom intenzívne zatúžite. Keď pustíte zo seba tú správnu vibráciu a želanie bez nejakých obáv či nátlakov na nutnosť realizácie. Len čistý pocit.

O 4 mesiace som na tej jachte brazdila Chorvátske more a dokonca som si priniesla domov zlatú medailu zo závodu 15-tich jácht. Si myslíte, že by som bola niekedy predpokladala, že sa to stane? Nikdy. Veď ja som pred tým jachtu videla akurát tak na obrázku, alebo z diaľky. A predsa. Tento rok už idem tretíkrát.

Verte si

Vesmír mi po mojej vyslanej myšlienke o pár dní „poslal odkaz“ prostredníctvom internetu a reklamy na dovolenku na jachte a ja som neváhala a konala. A to je veľmi dôležité. Konajte. Prišla myšlienka, túžba, nasledoval podnet a… reakcia!

Príležitosti, možnosti, vnuknutia, inšpirácie sú veľmi prchavé záležitosti a keď nie sú využité, miznú ako gáfor. Ja si občas nestihnem ani len myšlienku zapísať a už je fuč.

Netreba sa toho báť. Treba vykročiť, odhodlať sa a ísť a kľudne aj sama. Ja som ver živej duše nepoznala. A odchádzala som po týždni  s nadviazanými  priateľstvami, dovolím si predbiehať, ale myslím si že na celý život. Neuveriteľne vás to rozhodnutie a ten pohyb vpred nabije energiou. Uvidíte.

A nehovoriac ešte o mori a jazde na vlnách. Ten adrenalín, keď ťaháte laná a otáčate plachty, totálne vás to odpojí od všetkých hovadín, čo si nosíte v hlave. Od všetkých problémov, čo ste nechali doma a brutálne vás to naštartuje do života. Potom vás síce ešte týždeň hojdá, aj keď stojíte na pevnej zemi, ale ste šťastná.

Tak čo, idete niekam?

Vaša cesta vás môže zaviezť úplne niekde inde, lebo je to predsa vaša cesta. Ale musíte urobiť jednu dôležitú vec. Rozhodnúť sa. A aj keď prese neviete kam to povedie a možno z tej cesty vidíte len prvú zákrutu, alebo z toho pomyselného schodiska vidíte len pár schodov, nedajte sa odradiť. Choďte. Choďte proste potiaľ, pokiaľ dovidíte. A kým tam prídete, sa vám odkryje ďalší kúsok cesty či schodiska. Nikto presne nevie čo ho na tej ceste čaká, až kým na nej nie je.

Je možné, že sa z nejakých ciest budete musieť vrátiť a vydať sa iným smerom. No a čo? O tom ten život je! Uvoľnite sa, hrajte sa, užívajte si to. A hlavne, konajte s láskou. Láskou k sebe a láskou k iným. Iba tak to má zmysel.

 

Veronika

Veronika Čurgalyová
Milujem ľudskú psychológiu a to, ako sme absolútne rozdielni a neopakovateľní. Preto pomáham ľuďom si uvedomiť svoju vlastnú jedinečnosť, silu a dôveru v seba, aby sa mohli rozbehnúť si užívať život naplno. Napísať mi môžete tu: veronika@veronikacurgalyova.sk Môj príbeh si prečítate tu >>
Komentáre

Pridať komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Vaše osobní údaje budou použity pouze pro účely zpracování tohoto komentáře.