Môj príbeh

Milujem ľudskú psychológiu a to ako sme každý absolútne jedinečný a preto pomáham ľuďom si uvedomiť svoju vlastnú jedinečnosť a hodnotu, aby sa mohli rozbehnúť si užívať život naplno.

Všetko sa stalo zábavou, radosťou, nadšením, energiou, hrou, láskou...

Robím čo ma baví

Konečne robím slobodne čo chcem a tak ako chcem. Prichádzajú mi do života veci, udalosti a ľudia, ktorých presne v tú chvíľu potrebujem, alebo oni potrebujú mňa. Veľmi som za to vďačná. Dokonca si užívam samotu, ktorú som nenávidela a svoju tvorivosť, ktorú som pred tým nepoznala. 

Viem kto som

Všetko čo robím, robím z vlastnej vôle a nemusím a nepotrebujem nič nikomu vysvetľovať. Ani svoje činy nijako obhajovať či ich nedajbože opravovať. Už viem, čo je to naozaj poznať samú seba a ísť si za svojimi cieľmi. Každý z nás je jedinečný, má jedinečnú esenciu a vlastný smer. 

Stala som sa pokojnejšou a seba-vedomou. Cítim silu v každom kroku. Dávam si záležať na tom, čo myslím, čo hovorím a ako konám. Pretože tým tvorím. A hlavne, mám sa rada. 🙂

Ale nebolo to tak vždy

Nemilovala som som sa. Priam som sa neznášala, to ako vyzerám, aj to ako sa chovám. Do toho som bola stále niekým kritizovaná a osočovaná a snažila som sa meniť podľa toho, čo vyhovovalo iným, čo vyžadovali. Nevedela som kto som a nemala som dôveru v samej seba. Vôbec. Žiadnu oporu. Hľadala som ju v druhých ľuďoch a väčšinou v tých nesprávnych. Cítila som, že nie som prijatá a tak som ani ja samú seba neprijala.

Myslela som si, že som na nič, doslova

Nemala som priateľov a nikdy som nezapadla do žiadneho kolektívu. Vždy mal so mnou niekto nejaký problém a patrične mi to dal aj najavo. Vo mne zostávalo pusto a smutno. Trpela som úzkosťami a depresiami. Mala som panický strach zo samoty. Veľmi často som plakala a trápila sa, že ma nikto nemá rád a že všetko je na nič, že nič nemá zmysel. Často som sa cítila zúfalá a na konci sil a pritom prichádzali stále ďalšie a ďalšie rany od života, od ľudí, od sveta..

No aj napriek všetkému som cítila, že sa s tým musí predsa dať niečo robiť, že toto proste nemôže byť ono, to nemôže byť to, na čo sme sem prišli žiť! Že to nemôže byť len práca, starosti a trápenia dookola.

 Tak som začala hľadať, pátrať, skúšať, študovať, veľa čítať, chodiť na semináre a utvárať si nový, konečne vlastný obraz o sebe a tejto realite. Staré vzorce myslenia ma dlho miatli a zrážali späť a nechceli sa ma pustiť. Ale postupne sa mi život začal meniť. Meniť k lepšiemu. Lepšie, krajšie pocity, vzťahy, priateľstvá, práca...

Všetko je súčasťou skladačky, ktorá pomaly začne dávať zmysel. Začneme chápať kto sme a čo tu vlastne robíme a potom.....sa to celé rozbehne... Prílev energie, vášne, radosti a tvorivosti. A až potom človek zistí, aký vie byť život úžasný. 

 

Veronika Čurgalyová