Prečo píšem blog a prečo by ste ho mohli písať aj vy?

Je to oslobodzujúce a povznášajúce. Ani nie je v prvom momente dôležité, či to bude niekto čítať. Iba si potrebuje človek niekedy uľaviť a pustiť po dlhom používaní ľavej hemisféry, aj tú pravú na prechádzku. Je to pre nás prirodzené, len je to potlačené zadefinovaným systémom žitia.

Sedenie v škole a drvenie poučiek nám moc priestoru na kreativitu neposkytuje. Ani osem a viac hodinová pracovná doba každý boží deň v týždni vám veľa slobody nedá.

Mala som taký vnútorný pocit

Nadobudla som pocit, že potrebujem tvoriť. Že potrebujem dať niečo zo seba, z vnútra. Nie len počúvať a konať na základe požiadaviek či predstáv učiteľov, šéfov, či rodičov. Ako stroj. Som tvor a teda chcem tvoriť. Vypustiť na slobodu svoj dar, svoju esenciu, energiu.

Skúšala som maľovať, aj to celkom šlo, ale nakoniec na to akosi nebol nikdy čas a človek si poriadne ani nemal kde rozložiť plátna, farby, štetce. Lebo keď si predstavíte ako to po jednom maľovaní vyzeralo, všade fŕkance, bodky, na nábytku, na stenách, na gauči… A tomu sa človek proste nevyhne keď si to chce naozaj užiť.

Na maľovanie treba fakt priestor. Najlepšie ateliér (možno raz). A tak som to odkladala, odkladala na neskôr a na inokedy a keď sa presťahujem a….zase som netvorila. V hudbe sa moc nevyznám, spievať neviem, ani hrať divadlo. Tak čo je môj „dar“? Moje nadanie či spôsob akým sa ja mám prejaviť?

Našla som obyčajný papier, obyčajné pero a začala písať. Hocičo. Čo ma napadlo, čo ma trápilo, čo sa mi nepáčilo, ale aj z čoho som mala radosť, pekné myšlienky či vety, ktoré so mnou rezonovali a chcela som si ich zapamätať.

 Viete čo bolo prvé také dlhšie čo som napísala?

Bol to všetok hnev, ktorý som mala na bývalého priateľa. Haha. Teraz sa z toho už smejem, ale vtedy to bolo maximálne zúfalstvo. Nevedela som sa vyrovnať s tým, že ma sklamal a že sme to nezvládli a že som zase sama. Ach. To bolo sĺz a úzkostí a trápenia.

Kdesi som čítala, že je dobré sa z niektorých vecí vypísať. Tých rád, ako na to, by sa našlo viac. Ako napríklad ísť to vybehať, alebo vytrieskať do vreca niekam do fitka (verte mi, že aj to som robila) a malo to svoj efekt, ale nikdy to nestačilo.

A tak som sa jedného dňa vybrala s obyčajným linajkovým zošitom (ktorý som ešte zo školských čias vyhrabala niekde v šuplíku) a perom v ruke do parku, ktorý mám blízko pri dome. Vyhliadla som si prvú prázdnu lavičku, nikde nikoho, sadla som si a začala písať. Presne to, čo by som bývalému partnerovi povedala, keby bola tá možnosť. Ako veľmi mi chýba, ako hrozne moc by som ho chcela objať, ale aj ako neskutočne sa hnevám naňho a nenávidím ho, ako mi to mohol urobiť, a že už mi stačilo trápenia s ním, že to bolo aj tak celé zle, celý náš vzťah som „ťahala za uši“ len aby to nejako šlo a ono to aj tak nešlo.

Potom som mu poďakovala, rozlúčila sa, pomyselne za nim zavrela dvere, na papieri, aj v myšlienkach a predstavách. A odchádzala som z parku s neskutočnou úľavou na srdci aj na duši. Krása.

Písať sa dá kedykoľvek, kdekoľvek a o čomkoľvek

Človek proste nikdy nevie, čo sa v ňom skrýva, kým to neskúsi. Sú milióny možností, ako sa kreatívne vyjadriť. Niekto šikovne šije, iný zase hrá famózne na klavíry, ďalší pečie ako malý Boh. Tento svet nie je len o tom, že treba chodiť do školy, potom do práce a vychovať deti a zomrieť. Je toho oveľa viac. Svet je oveľa väčší a môžete to vidieť a zažiť, ak budete sami chcieť.

Tak ak máte pocit že chcete písať, píšte. A je jedno o čom. Kľudne aj o tom, ako si uštrikovať svetrík. Je to len na vás a keď to zaujíma vás, je jednoznačne jasné, že to bude zaujímať aj niekoho inému a možno mu tým veľmi pomôžete. Uvoľnite sa a pustite sa do toho. Začnite tam, kde ste, s tým čo máte. A hlavne, užívajte si to.

Prejem vám aby ste tvorili, veď preto nás stvorili.

Veronika